Zničenie Veľkej Tartárie

MUSÍME BOJOVAŤ ZA NAŠU ZEM, ZA KTORÚ NAŠI PREDKOVIA PRELIEVALI KRV. ALE NEBOJOVAŤ TAK, AKO JE TO VÝHODNÉ NAŠIM NEPRIATEĽOM, ALE TAK, AKO JE IM TO NEVÝHODNÉ, TO JE VŠETKO

Odpoveď Nikolaja Levašova zo stretnutia s čitateľmi kníh:

Otázka: Na jednej z konferencií bolo zmienené, že od roku 1812 do roku 1925 prebiehali v Rusku katastrofické udalosti, pri ktorých zmizlo väčšie množstvo ľudí.

„Určite. Ide o to, že ten, kto pripravil túto správu, by mal plne vysvetliť tieto udalosti, aby vznikol komplexný obraz. Na predchádzajúcich stretnutiach s čitateľmi som priniesol trojdielnu encyklopédiu Britannica, kde sa do roku 1775 Ruská ríša nazývala Veľká Tartária, to znamená oblasť na východ od Uralu, ktorá siahala po Veľký čínsky múr a zaberala veľkú časť Severnej Ameriky.

Potom, ako bola podľa môjho názoru svetová vojna proti Veľkej Tartárii, alebo Veľkej Asii, alebo Veľkej Skýtii (v rôznych zdrojoch sa nazýva tá istá krajina rôzne), keď sa nakoniec podarilo zdolať túto krajinu aj vojskami Kataríny II., ktorá mala taký vzťah k Rusom ako k Papuáncom. Vtedy sa viedla svetová vojna, aby sa definitívne zničila Slovansko-Árijská ríša, a to aj dosiahli.

Práve po roku 1775 celú oblasť od Uralu po Ďaleký východ obsadili. Romanovci stihli vziať po tejto krajine časť Severnej Ameriky, Aljašku a Severnú Kaliforniu. Ostatnú časť obsadili Američania. Čo si myslíte, že bolo na tomto teritóriu? Na tomto teritóriu žili Rusi stovky, tisíce až stotisíc rokov, ktorí sa samozrejme bránili proti okupácii provincii, ktorá sa oddelila už skôr, a v ktorej čele stáli zradcovia. A čo s nimi urobili? Pozabíjali ich! Rovnako, ako pozabíjali pri násilnom krstení Rusi. V skutočnosti mnoho ľudí zahynulo v tejto vojne, pozabíjali ich veľmi veľa.

Všimnite si, že aj pri tomto všetkom, na území Sibíri a Ďalekého Východu nikdy nebolo zavedené krepostné právo (nevoľníctvo). Neodvážili sa, pretože ľudia boli ešte nedávno slobodní a báli sa aj po likvidácii veľkého počtu ľudí zaviesť prísne opatrenia.

Počuli ste o slávnej expedícii Američanov Lewisa a Clarka, ktorí prišli v roku 1802 po Tichý oceán? „Boli tam divokí Indiáni, ktorí zabíjali všetkých.“ A čo, oni potom nikoho nezbíjali? Zabíjali. A čo sa zmenilo? Jednoducho, keď porazili Veľkú Tartáriu – Slovansko-Árijskú ríšu, keď zlikvidovali krajinu, tak sa snažili obsadiť čo najviac územia, vrátane severoamerických štátov na východnom pobreží a hneď tam poslali expedíciu. Zvláštna náhoda. V roku 1775 padla ríša a v roku 1802 sa objavila expedícia, ktorá dorazila k Tichému oceánu. Stačí vykonať analýzu a ak stanovíme paralely, tak sa získajú veľmi zaujímavé informácie.

Rovnako ako v novodobej histórii vraj bolo povstanie Pugačeva. Že vraj Pugačev sa vyhlásil za Petra tretieho, muža Kataríny II. Kompletná lož. Jednoducho, týmto spôsobom skryli skutočnosť, že to bolo úplne inak. Čo je zaujímavé, v prvej encyklopédii Britannica bola Veľká Tartária najväčšou krajinou na svete. Je tam popísané aj opísané celé teritórium. A ukazujú tam Moskovskú Tartáriu, ktorá sa rozprestiera do Uralu. Ale po roku 1775 v druhom vydaní encyklopédie Britannica a nikde viac nie je ani slovo o tom, že existovala taká krajina. Napríklad o Rímskej ríše, ktorá nikdy neexistovala, píšu a hovoria v histórii neustále. A táto krajina, Veľká Tartária, ktorá existovala viac ako stotisíc rokov, zmizla úplne.

Čo to znamená? Globálne sprisahanie. A my hľadáme globálne sprisahanie. Áno, reálne existuje. Proti našej krajine a našim národom. Nielen proti Rusom, ale aj ostatným pôvodným národom, ktorí žili a žijú na území Ruska. Musíme bojovať za našu zem, za ktorú naši predkovia prelievali krv. Ale nebojovať tak, ako je to výhodné našim nepriateľom, ale tak, ako je im to nevýhodné, to je všetko.“

Hroby vládcov Tartárie

Najväčšia krajina sveta, Veľká Tartária, postupne odhaľuje svoje tajomstvá. Existenciu tejto krajiny už dnes neskrývajú ani oficiálne miesta, pretože množstvo faktov to jednoducho znemožňuje. Komplexný zákaz publikovania informácií na tému Tartária, ktorý platil od 18. storočia, sa v súčasnosti zmenil na postoj falzifikácie životnej a sociálnej úrovne tejto veľkolepej krajiny.

Mapy z 15. a 16. storočia nám ale ukazujú krajinu posiatu množstvom veľkých miest po celej Sibíri až po Tichý oceán. Čukotka, ktorá patrí do najvzdialenejšieho severovýchodného regiónu na ruskom Ďalekom východe je zobrazená na mape zo 16. storočia s množstvom miest na brehoch riek, ako napríklad: Tartar, Mongul, Cacatora, Taingin, Cantcoracur, Naiman, Ezina, Ergimul, Canglu, Tingu, Caidu a mnoho ďalších. Strategicky umiestnené mestá s prístavmi na brehoch veľkých riek boli spolu pospájané aj lodnou dopravou.

Matthias Quad:  1557—1613

Ukazuje sa, že Čukotka, ktorá zasahuje do severného polárneho okruhu a je obmývaná Severným ľadovým oceánom, je dôležité sakrálne miesto našich predkov. Na starej mape vidíme nápis: “Alchai mons in quo Regum tartarie Sepulchra funt”, čo v preklade znamená “Alchaiské hory, kde sú hroby kráľov Tartárie”. Pyramidálne stavby je vidieť symetricky rozložené medzi tiahnúcimi sa horami.

Kamenné stĺpovité formy v krajine na fotkách zanechávajú domnienku určitého skrytého významu foriem a rukotvornosť týchto útvarov. Možno pochádzajú z obdobia, keď ešte “ľudia boli Bohmi” a žili niekoľko stoviek rokov.

Severná a Východná Tartária – o obroch

Nicolaas Witsen (1641 – 1717) – holandský cestovateľ, kartograf, vedec a starosta Amsterdamu. V roku 1692 Nicolaas Witsen vydal impozantnú knihu Severná a Východná Tartária. Vtedy mala 660 strán a bola v holandskom jazyku. Nové revidované vydanie tejto práce obsahovalo už 1000 strán a vyšlo v dvoch zväzkoch v roku 1705. Napriek názvu knihy sa Witsen neobmedzil iba na severnú a východnú časť vnútornej Eurázie. V skutočnosti kniha opisuje omnoho väčší región ako bol prezentovaný na mape, pretože okrem Sibíri, Mongolska a centrálnej Ázie, sa v nej opisuje aj Mandžusko, ostrovy severne od japonského Honšú a Kórei a tiež Perziu, Krym, Kaukaz.

„…Jeden moskovský vojvodca mi povedal, že 30 míľ pod Oloncom na rieke Tanaise videl, ako na brehoch tejto rieky, ktorá preteká medzi vysokými horami, v podmytej vrstve, objavili kosti ľudí a zvierat. Potom tam začali na pokyn cára kopať vo vzdialenosti dvoch míľ a našli v hĺbke 8 až 10 stôp tisíce ľudských a sloních kostí, ľudské lebky, bedrové kosti, ruky, nohy, chrbtice, atď. V niektorých miestach boli kostry slonov akoby spadnuté a skrútené. Vo svete nie je pohrebisko takého rozmeru, ktoré by obsahovalo toľko kostí. Boli zložené na hromade veľmi tesno. Nepochybne, podľa tohto pána, sú to pozostatky bitky Alexandra so Skýtmi, o ktorej sa píše v legendách a nie mamutie kosti, ale slonie, tak, ako bolo povedané: dva slony ležali padnuté na bok a kostry boli neporušené. Spolu s týmito zvieratami našli dve strieborné misy.

Podobných kostí našli veľa na dne rieky Tanais a niektoré z nich pod vplyvom času a vody boli tak krehké, že sa rozpadávali pri dotyku a mali chuť soli z rohu. Spomínaný pán mi ešte povedal, že videl pred bránou kozáckeho mesta Čirkaskij v dolnom toku rieky Tanais vystavenú veľkú bedrovú kosť človeka, ktorú považovali za kosť obra. Hovorilo sa, že v dávnych dobách žili v týchto krajoch obri, veľmi veľkí ľudia. Túto kosť tiež priviezol odtiaľ…“

„…Predpokladá sa, že Európa hraničí s Áziou tam, kde začína Sibír, pri riekach Čusovoj a Utki. Čusovoja sa tak veľmi rozvodňuje, že v roku 1692 v kvitnúcom mesiaci (máj) ju pútnici museli preplávať na úrovni vrcholcov stromov. Okolo brehov Obi na Sibíri zo zeme Samojedov často vykopávajú kosti obrov…

…Kočovné a susedné národy o zničených mestách medzi Sinskou stenou a mestom Naunom hovoria, že boli postavené na príkaz Alexandra Veľkého a že tam sa niekde zastavil, iní vravia, že boli založené neskôr v období Tamerlana. Rusi nazývajú tieto stavby „bohatieri“ alebo „príbytky hrdinov a obrov“.

…Zničené kamenné veže, ktoré sa nachádzali v niektorých miestach v Daurii a v Mugalii, hlavne v dolinách, počas niuchských vojen, boli postavené na obranu pred streľbou. V priereze majú až 25 stôp. Mali nižšie dvere, cez ktoré bolo možné dostať sa dovnútra. Ich pozostatky je možné vidieť aj teraz. Ľudia žijúci okolo týchto starodávnych stavieb hovoria, že boli vybudované starými tartárskymi hrdinami, alebo obrami. Nazývajú ich „bohatiermi“…“

„…Predpokladá sa, že Nová Guinea je približne 10° južnej šírky oddelená od Novej Holandie, alebo inak nazývanej Zelandie. Ďalej na juh nič určitého známeho nie je, okrem toho, že Abel Tasman, ktorý preplával okolo všetkých brehov tejto krajiny na príkaz holandskej Východoindickej spoločnosti hovorí, že tam našiel stromy sedem stôp jeden od druhého, na ktorých boli z oboch strán vysekané schody, aby bolo možné dostať sa hore a ešte objavil stopy nôh v piesku dlhé okolo 14 – 15 holandských palcov (35,5 – 38 cm). Okrem toho, stupne schodov priemerne 6 – 6,5 stôp (183 – 198 cm) jeden od druhého. Ešte počuli z úst jedného kapitána, ktorý sa tam plavil počas 30 – 34 rokov, ako spolu s časťou posádky na člne potopenej lode priplával do Batavije a bol poslaný naspäť so zásobami na záchranu zostávajúcich námorníkov. Ale nikto z nich tam ľudí  nestretol a tiež našli tie isté veľké stopy. Ešte sme sa dozvedeli od svedkov, že našli tam v Ambojne kyjak dlhý okolo sedem stôp a neuveriteľne ťažký, že iba najsilnejší muž z miestnych ho mohol iba nadvihnúť. Tasman povedal ako jeho ľudia na brehu počuli veľmi ťažký nízky zvuk ľudských hlasov v lese…“

„…V roku 1617 počas putovania La Mayora otvorili v blízkosti Porto Desiree v Južnej Amerike hroby veľmi veľkých ľudí, kostry ktorých mali dĺžku 10 – 11 stôp (3,05 – 3,35 m). Ak by ich lebky, pokiaľ by ich mali otvorené, dali na hlavy Holanďanov, boli by ako prilby. Na severnom pobreží Ohňovej zeme žijú ľudia nazývaní Tiremeni a ich oblasť Koju. To sú veľkí ľudia, ako obri, každý má výšku 10 – 11 stôp…“

„…Posledná pevnosť ich veličenstva Cára na obranu pred krymskými Tartarmi bola postavená pred niekoľkými rokmi a nazýva sa Samara. Toto miesto sa stále opevňuje. Rieka a pevnosť Samara dostali svoj názov pravdepodobne od Sarmatie ako sa tieto oblasti nazývali v starých dobách. Vojaci tam nachádzajú pod zemou kosti ľudí dvakrát väčšie a ťažšie ako u iných ľudí a lebky s plochými tvárami, akoby nemali nosy. Predpokladá sa, že v tejto oblasti žili v staroveku silní ľudia ako obri, ľudia, ktorí viedli vojny a boli tam pochovaní. Okolo týchto miest sa nachádzajú v horách vo veľkých výškach veľké sochy vyrobené z kameňa, ktoré zobrazujú silných a zavalitých ľudí, obrov s mečom v ruke…“

„…Niekoľko míľ pod Kazaňou je miesto s názvom Bachaar, kde, ako hovoria, sa nachádzajú pozostatky kostier a kosti obrov…“

Pôvodný slovanský letopočet

V roku 1700 Peter I. zrušil slovanský letopočet, podľa ktorého bol vtedy rok 7208. Aj týmto spôsobom bolo „vymazaných“ 5508 rokov historického dedičstva slovanských národov.

O tom výstižne dokazuje aj súbor kníh napísaných v roku 1705 – „Severná a Východná Tartária“ od holandského štátnika, cestovateľa, kartografa, vedca a starostu Amsterdamu Nicolaasa Witsena, ktorý sa osobne poznal s Petrom I.

Impozantná kniha Severná a Východná Tartária bola prvýkrát vydaná v roku 1692 . Vtedy mala 660 strán a bola v holandskom jazyku. Nové revidované vydanie tejto práce obsahovalo už 1000 strán a vyšlo v dvoch zväzkoch v roku 1705. Napriek názvu knihy sa Nicolaas Witsen neobmedzil iba na severnú a východnú časť vnútornej Eurázie.

Nicolaas Witsen píše:

„Naše mapy obsahujú mnohé oblasti Moskovitského štátu a tlačia sa s povolením Jeho cárskeho veličenstva, čo je možné vidieť aj z listín, ktoré som dostal. Prvá listina je datovaná rokom 7196 a druhá 7199 ruského kalendára.

Moskoviti počítajú roky od uzatvorenia mieru: rok 1692 je podľa ruského kalendára rokom 7201. Nový rok sa u nich začína 1. septembra starého štýlu. V roku 1700 Jeho cárske veličenstvo nariadilo pripojiť sa k letopočtu ostatných štátov Európy.

Z listín je vidieť spokojnosť Jeho Veličenstva s mojou činnosťou a povzbudenie pokračovať v nej. Bolo tiež milostivo prijaté venovanie tejto mojej práce Jeho cárskej výsosti.

Môžem tiež pripomenúť, že opis krajín a národov podliehajúcich Jeho Veličenstvu, bol spojený s mnohými ťažkosťami a je vyhotovený podrobne so všetkou starostlivosťou.

List cára zapečatený veľkou štátnou pečaťou a datovaný rokom 7202 svedčí o ocenení mojej práce. Je písaný na pergamene veľkými písmenami, krásne maľovaný a zdobený zlatom s vyobrazením erbov.“

zdroj: tartaria