Človek

je vďačný za posledný čas. Učí človeka ruka v ruke s vôľou v mnohom vzdelávať sa v rozumovom zmysle.

Na nedostatok času sa za posledné obdobie len ťažko sťažovať. Učí nás nie byť spútaný mysľou, lež ju pútať. Že telo je Dar, i ako funguje, že je temer dokonalé. Učí nás prekonávať lenivosť, súdenie, strach. I ten najväčší. Ukazuje, že Sloboda je sila obrov. Za Rod, Rodinu bez dlhého váhania človek Život dá, preto, že Život práve v týchto hodnotách stojí. Že jestvuje Múdrosť, a v nej stojí Um, Zdravje, Radosť, Pravda na jednej hromádke. Že kto súdi, vychádza len z vlastných základov. Že odpovednosť vlastnému životu vložiť do rúk niekomu druhému sa zbabelosťou volá, jelikož Sloboda nie s otroctvom, lež s odpovednosťou na svojich vlastných pleciach pretkaná je. Že nie márnou silou hmotou hnúť, lež skutok pohybom v čase vzhmotniť je ten fígeľ. Že každá iná cesta bez pokory je nie tá pravá. Že chyby sú veľký učiteľ, a s každou priznanou a k poučeniu vzatou sa posúvame hlbšie i bližšie k hodnotám toho, čo poniektorí Bohom voláme, poniektorí voláme Všehomír, Vyššia Sila, poniektorí nazývame Vesmír, či inak rôzno. Je múdre silou-mocou dávať mená niečomu, čomu zatiaľ nerozumieme? A či azda vôbec niekedy plne porozumieme. Mien ľudstvo navymýšľalo už bárskoľko, a čo z toho. Len rozpory. Tiež človeku došlo, že keď spojíme sa do jedného, žiaden boj viac nebude potrebný, pretože samotné zjednotenie je oným víťazstvom. Ľudia, každý človek túži predsa to isté. Mier. Slobodu. Blaho žiť s radosťou v plodnom plnom Živote. Teda tá tak potrebná sila je Jednota, tá je ako v zdravom čaji zázvor. To je nie len taká vrava, že v jednote je Sila, je to skutková pravda, roveň múdra cesta časom, múdra vzájomná cesta našimi ľudskými, človečenskými životmi.

Zo Slovenskej Zeme

So cťou i pokorou

Simon Ruffini