Poľský archeológ Tadeusz Wolanski (1785 – 1865) si v 19. storočí nedokázal predstaviť, že by zverejnenie jeho objavov mohlo ohroziť jeho život. Poľské katolícke duchovenstvo sa nielen rozhnevalo, ale bolo rozhodnuté radikálne vyriešiť problém s archeológom – spáliť ho na hranici z jeho vlastných kníh. Poliaka zachránil cár Nikolaj I., ktorý vedca zobral pod svoju ochranu a nariadil ruskej armáde chrániť archeológa a uľahčiť mu jeho ďalší výskum.

Bojoval s Ruskom, ale nestal sa rusofóbom.

Tadeusz Wolanski sa narodil v roku 1785 v meste Šiauliai v Litve. Počas vojny roku 1812 bojoval v armáde Napoleona Bonaparta proti Rusku a získal dokonca rád Čestnej légie. Po vojne sa oženil, usadil sa v Poľsku a začal študovať runové slovanské písmo, archeológiu a zaoberať sa zberateľstvom. Zaujímali ho najmä staroveké mince, amulety, medaily, nápisy na pamätníkoch (kameňoch a náhrobkoch), ako aj starožitnosti severnej Afriky.

Možno podnet na štúdium prítomnosti Slovanov v Taliansku a na africkom kontinente dali dva nálezy, ktoré sa objavili v jeho zbierke – figúrka boha Osirisa a rituálna figúrka, ktorú Egypťania dávali v staroveku do hrobu zosnulého. Uvedené figúrky zo 7. a 4. storočia pred našim letopočtom sa našli počas vykopávok na pobreží Baltského mora, čo poukazuje na obchodné vzťahy medzi starovekým Egyptom a slovanskými národmi.

Vo výsledku výskumu starodávnych pamiatok Wolanski dospel k záveru, že pomocou slovanských jazykov je možné bez problémov prečítať veľa nápisov, ktoré sú pre Európanov nepochopiteľné. Presadzoval názor, že ešte pred Cyrilom a Metodom mali Slovania svoju vlastnú starodávnu abecedu a zistil, že pomocou slovanských jazykov je možné čítať väčšinu etruských (eto rusky) nápisov.

Od Indie do Škandinávie

V knihe ľahko dokázal, že mnoho mincí, medailí a nápisov na artefaktoch, ktoré boli predtým pripisované buď Dánom, potom Švédom alebo Rimanom, patrí Slovanom – Lutičom, Litvínom (Litovcom), ktorých neskôr omylom pripísali k neznámym Baltom a ďalším národom.

Indického boha Šivu identifikoval ako slovanského boha Sivu alebo Živu a predložil ako dôkaz Brakteat (mincu s ražbou na jednej strane) s vyobrazením tohto boha a nápisom v slovanskom jazyku ZYWIE. Wolanski našiel na medailónoch a amuletoch mená ruských kniežat, ktoré Nemci považovali za takmer fiktívne. Tieto nápisy svedčia o historickosti legiend. Našiel meno Rurik, mená kniežat Oleg a Igor, kňažná Olga.

Unikátna vo Wolanského zbierke je minca zo 7. storočia s portrétmi byzantského cisára Konštantína II. a slovanského kniežaťa Hostivita. Nápis na minci znel: HOSTIVIT ET CONSTANS P. F. AVG. Tento artefakt potvrdil vojny medzi Rimanmi a Slovanmi, ako aj uzavretý mier medzi nimi.

Wolanski hľadal artefakty, ktorých pôvod sa pripisoval Rímu, potom Perzii, slovanské písmo a obrázky slovanských bohov – Radogasta, Černoboga, boha vojny Jarovita, boha Čura. V nápisoch na indických chrámoch našiel meno boha Tur a preložil to, čo bolo napísané na etruských náhrobkoch.

Wolanski pripustil, že v jeho výskume by mohli byť individuálne chyby kvôli jeho nedostatku špeciálnych znalostí alebo zlému zachovaniu artefaktov, ale chcel, aby venovali jeho výskumu pozornosť. O tri roky neskôr vyšla druhá kniha Listy o slovanských starožitnostiach, ktorá obsahovala sedem listov a 88 kresieb.

V tom istom roku sa arcibiskup poľskej katolíckej cirkvi v Gnieznom obrátil na cára Nikolaja I., ktorého požiadal, o povolenie použiť k Wolanskému autodafé – upáliť v ohni za jeho knihy. Cár, veľmi prekvapený hnevom jezuitov, sa rozhodol zoznámiť sa s knihami Wolanského a kúpil niekoľko kópií „Listov …“ a vyzval do Petrohradu z Moskvy ďalšieho slávneho slávistu 19. storočia – učiteľa a spisovateľa Jegora Klassena, aby knihy preskúmal.

Liberálna mládež tej doby nazývala cára soldafónom – hrubý, nekultúrny vojenský muž, ale Nikolaj I. však nebol obmedzeným človekom a presne vedel, koho pozýva. Klassen tiež podporoval myšlienku, že Etruskovia sú blízkymi príbuznými Slovanov a že sú zakladateľmi rímskej civilizácie a samotného Ríma. Klassen sa pokúsil dokázať, že Slovania si uvedomili svoju štátnosť v rovnakom čase ako Gréci a Fénici a normanských vedcov považoval za prinajmenšom „bezohľadných“.

Po Klassenovej správe cár nariadil, aby sa kúpil „nevyhnutný“ počet kníh, aby ich „bezpečne uchoval“, a aby sa autorovi pridelila armádna ochrana, ktorú zaviazal nielen chrániť Wolanského, ale tiež všetkými možnými spôsobmi mala uľahčovať expedície archeológa za účelom zbierania starovekých slovanských artefaktov.

Aby viac nedráždil Poliakov a nepriviedol ku konfliktu nariadil spálenie zvyšku kníh. Tento posledný príkaz vykonali s veľkým potešením jezuiti, ktorí knihu nielen zničili, ale s vedomím, že niektoré jej kópie sa zachovali v Petrohrade, zahrnuli ju do Vatikánskeho indexu zakázaných kníh. Odteraz sa každý katolík, ktorý otvoril „Listy slovanských starožitností“, dopustil hriechu. Bol povinný odovzdať knihu osobe, ktorá mala právo čítať takúto literatúru, alebo ju zničiť.

Zmiznutá knižnica

Napriek tomu sa väčšina objavov Tadeuzsa Wolanského stala verejne známymi: Jegor Klassen ich na príkaz Nikolaja I. zaradil do jedného zo svojich diel. Je pravda, že tu nebolo zahrnuté všetko, ale iba to, čo prešlo revíziou ruskej pravoslávnej cirkvi – obrazy slovanských bohov boli príliš nepoužiteľné.

Kniha mala menej šťastia ako autor – spálili ju. Na konci 20. storočia bola nájdená v knižnici mesta New York jediná kópia „Listov ..“, ktorá prežila akoby zázrakom. Na žiadosť ruských spisovateľov Olega Guseva a Romana Perina bola preložená do ruštiny a znova uverejnená na súkromné náklady.

V XIX. storočí sa o Wolanského objavoch chvíľu hovorilo, potom sa politická situácia zmenila a na neho sa na mnoho rokov zabudlo. Je známe, že archeológ zomrel začiatkom roku 1865 v Poľsku. Jeho jedinečná zbierka starožitností bola prenesená do múzea v Krakovskej univerzite, kde je dodnes zachovaná. Jeho rozsiahla knižnica však zmizla, možno ju „upratali“ katolíci – jezuiti.

Bohužiaľ, aj dnes sa práca Tadeusza Wolanského ignoruje tradičnou historickou vedu a používajú ju iba historici, ktorých takmer pohŕdavo nazývajú alternatívnymi. Od tých čias vyrástli generácie ľudí, ktorých v školách učili, že Slovania nemali svoje písmo pred Cyrilom a Metodom…

sláva rodu!

zdroj:biosferaklub